Keď dieťa ráno plače, že nechce ísť do školy

Je sedem hodín ráno. V jednej ruke držíš bundu, v druhej desiatu a tvoje dieťa plače, že nikam nejde. Povie ti, že ho bolí brucho. Ty vieš, že o hodinu máš byť v práci, a vieš aj to, že včera bolo úplne to isté.

V tej chvíli ti hlavou prebehne všeličo. Že si možno niečo zanedbala. Že iné deti to zvládajú bez problémov. Že by si mala byť prísnejšia, alebo naopak, že by si ho dnes mala nechať doma.

Rozumiem, že je to ťažké. Zároveň ti chcem hneď na úvod povedať jednu vec. To, že sa tvoje dieťa bojí, neznamená, že zlyhávaš. Znamená to, že sa niečoho bojí a zatiaľ nevie, ako si s tým poradiť samo.

Pozrime sa spolu na to, čoho sa deti pred školou a škôlkou naozaj boja, ako na to reagovať a prečo samotné upokojovanie niekedy nestačí.

Čoho sa tvoje dieťa naozaj bojí

Bolí ma brucho. Nechcem tam ísť. Za takýmito vetami býva takmer vždy niečo konkrétnejšie, len to dieťa zatiaľ nevie pomenovať. Keď sa to snažíme uhádnuť za neho, väčšinou myslíme na veľké veci. Na novú pani učiteľku. Na to, či zvládne učivo.

Deti sa však veľmi často trápia niečím úplne iným. Niečím, čo by dospelý označil za maličkosť. Či sa smie počas hodiny ozvať, keď potrebuje na záchod. S kým si sadne na obede. Či sa stihne prezuť, kým ostatní odídu. Čo ak si zabudne pomôcky a pani učiteľka to povie pred celou triedou.

Pre dieťa to maličkosť nie je. Ide o situáciu, s ktorou si samo nevie poradiť, a preto v ňom zostáva celý deň.

Veľká časť týchto obáv sa navyše netýka učenia, ale ostatných detí. Po prvých týždňoch nemiznú, len menia podobu. Skupinky sú už pokope a dieťa, ktoré si svoje miesto zatiaľ nenašlo, to začína cítiť. S kým sa bude hrať cez prestávku. Kam sa postaví, keď sa trieda rozdelí do dvojíc.

Dieťa sa totiž v novom prostredí potrebuje o niekoho oprieť, aby sa uvoľnilo a vôbec vnímalo, čo sa okolo neho deje. Ty pri ňom nie si, pani učiteľku ešte dobre nepozná, takže mu zostávajú spolužiaci. Keď nemá nikoho, chýba mu pôda pod nohami.

Skús sa svojho dieťaťa priamo opýtať, čoho sa najviac bojí. Odpoveď ťa môže prekvapiť. Zároveň ti dá niečo, s čím sa už dá pracovať.

Najprv počúvaj, až potom upokojuj

Keď dieťa povie, že sa niečoho bojí, prvé, čo nám napadne, je tú obavu zmenšiť. „Neboj sa, veď to zvládneš.“

Myslíme to dobre. Pre dieťa to však znamená, že o jeho strachu sa rozprávať nebudeme. Ostane s ním samo.

Skús namiesto toho najprv len zopakovať, čo počuješ.

„Ty sa bojíš, že na teba bude pani učiteľka kričať. To znie strašidelne, však?“

Potom sa opýtaj na viac.

„Povedz mi o tom viac.“

„Čoho sa najviac bojíš, že by sa mohlo stať?“

Nič neriešiš. Neupokojuješ. Len dávaš dieťaťu najavo, že s tou obavou nie je samo. Uistenie príde až potom, keď má dieťa pocit, že si ho naozaj počula.

Rozdiel medzi týmito dvoma prístupmi býva v praxi prekvapivo veľký.

Ešte jedna vec, ktorá rodičom väčšinou uľaví. Cieľom nie je, aby sa dieťa prestalo báť. Strach z niečoho nového zažíva každý z nás a vyhovoriť sa nedá. Cieľom je, aby dieťa odchádzalo s pocitom, že to zvládne, aj keď sa bojí. Práve tadiaľ vedie cesta von, nie cez odstránenie strachu.

Prečo uistenie niekedy nestačí

Niekedy obavu poznáš, porozprávaš sa o nej, a aj tak sa vráti. Tvoje dieťa sa opýta, čo ak poň zabudneš prísť. Ty ho upokojíš, že naň nikdy nezabudneš. O päť minút príde s tým, čo ak sa ti pokazí auto. Potom čo ak bude pani učiteľka chorá. Máš pocit, že sa točíš stále dokola.

Pri úzkostnejších deťoch platí, že uistenia nikdy nebude dosť. Ide stále o tú istú obavu, len zakaždým prezlečenú do iného scenára. Keď vyriešiš jeden, obava si nájde ďalší.

To neznamená, že to robíš zle. Znamená to, že takéto dieťa potrebuje viac než upokojenie v momente. Potrebuje aj stratégie, ktoré fungujú skôr, než sa úzkosť vôbec spustí.

Čo pomáha okrem upokojovania

Napätie, ktoré dieťa cez deň v škôlke drží v sebe, sa doma konečne uvoľní. Práve preto býva po príchode domov podráždené, protivné alebo nezvyčajne náročné.

Smiech znižuje hladinu stresových hormónov a spolu s nimi aj pocit úzkosti. Po škôlke preto pomáha, keď sa dieťa poriadne vyblázni. Naháňačka alebo vankúšová vojna stačí.

Jedna vec sem však nepatrí, aj keď smiech vyvolá tiež. Šteklenie. Pri ňom má nad telom dieťaťa kontrolu niekto iný, čo je presný opak toho, čo dieťa v tej chvíli potrebuje cítiť.

Okrem toho pomáha ešte niekoľko vecí, ktoré sa dajú pripraviť dopredu.

Blízky vzťah s pani učiteľkou. Povedz jej, že rána sú pre tvoje dieťa náročné, a popros ju, či mu môže hneď po príchode venovať trochu pozornosti, napríklad malou úlohou.

Kamarát v triede. Ak ešte nikoho nemá, pomôž mu stretnúť sa s rovesníkmi aj mimo školy, napríklad na ihrisku.

Symbol blízkosti. Malý kamienok so srdiečkom vo vrecku, ktorý mu počas dňa pripomenie, že ste stále spojení. Stisne ho v dlani a nikto si to nevšimne.

Plán na jednu konkrétnu obavu. Keď dieťa vie, kam si sadne na obede alebo koho poprosí o pomoc, obava stratí časť svojej sily.

Jedna vec naopak nepomáha, hoci znie veľmi upokojujúco. Veta „budem čakať vonku, keby si ma potrebovalo“. Kým dieťa čaká, že sa vrátiš, ťažšie sa pustí do toho, čo sa v triede deje. Jednou nohou zostáva pri dverách.

Kedy už nejde len o pomalšiu adaptáciu

Väčšina detí sa po pár týždňoch zabehne sama. Slzy sa vytrácajú, rána sú pokojnejšie, dieťa si nájde svoje miesto.

Niekedy to však tak nejde. Nepokoj neustupuje, dieťa je nešťastné aj po treťom týždni a ty sama nevieš povedať prečo.

Vtedy väčšinou nejde len o pomalšiu adaptáciu. Za tým môže stáť niečo konkrétne, čo dieťa trápi a nevie to pomenovať. Vzťah so spolužiakmi. Niečo, čomu v triede nerozumie. Situácia, ktorá sa opakuje a nikto o nej zatiaľ nevie.

Ak u teba prvé týždne prešli a lepšie to nie je, napíš mi na petra@rodinnycoaching.sk a do predmetu daj slovo ISTOTA. Ozvem sa ti a ponúknem ti krátky nezáväzný hovor, na ktorom sa spolu pozrieme, čo je za tým u vás doma.

Nemusíš na to prísť sama.