Petra Hampl„Koľkokrát ti to ešte mám povedať?“
„Prečo ma nepočúvaš?“
„Už som ti to hovorila trikrát!“
Ak máš pocit, že stále niečo opakuješ a tvoje dieťa ťa ignoruje, nie si v tom sama. Veľa rodičov má pocit, že deti jednoducho neposlúchajú a jediný spôsob, ako dosiahnuť spoluprácu, je zvýšiť hlas alebo pritvrdiť.
A preto sa môže zdať, že ideálom je poslušné dieťa. Dieťa, ktoré poslúchne, neodvráva, robí, čo sa mu povie. Okolie chváli. Výchova sa zdá byť úspešná.
Lenže práve tu sa skrýva dôležitá otázka.
Je naozaj cieľom výchovy vychovať poslušné dieťa?
Pretože poslušné dieťa nemusí byť len dieťa, ktoré poslúcha rodiča. Môže to byť aj dieťa, ktoré urobí čokoľvek, čo mu povie ktokoľvek iný. Dieťa, ktoré sa ľahko prispôsobí, aj keď mu niečo nie je príjemné. Dieťa, ktoré sa naučí viac poslúchať druhých než počúvať samo seba.
Ale existuje aj iná cesta.
Cieľom výchovy nemusí byť poslušnosť.
Cieľom môže byť spolupráca.
Dieťa, ktoré s tebou spolupracuje preto, že chce.
Dieťa, ktoré si buduje sebadisciplínu zvnútra.
Dieťa, ktoré je slušné a rešpektujúce, ale zároveň si zachováva samo seba.
A práve k tomuto vedie prístup, ktorý nestojí na tlaku, kriku a bojovaní o moc, ale na vzťahu, spojení a pochopení.
Dieťa sa môže cítiť od teba odpojené
Jedným z najčastejších dôvodov, prečo deti nespolupracujú, je, že sa cítia od teba odpojené.
Možno s tebou dieťa celý deň nebolo.
Možno ste spolu netrávili veľa času.
Možno si na dieťa vybuchla alebo sa mu vyhrážala.
Možno máš neustále na rukách malého súrodenca.
Keď sa dieťa cíti od teba odpojené, veľmi ťažko s tebou bude spolupracovať. Pretože spolupráca vychádza zo vzťahu.
Pomáha:
- špeciálny čas iba s dieťaťom každý jeden deň,
- smiech a hravosť – rýchly spôsob, ako nadviazať spojenie medzi vami,
- empatia – dieťa sa cíti vypočuté a pochopené.
Keď sa deti cítia napojené, sú oveľa otvorenejšie spolupráci.
Dieťa si vyberá vzťah, a tak sa buduje sebadisciplína
Pre deti je prirodzene ťažké prestať robiť to, čo robia, a začať robiť niečo, čo chceš ty. Najmä keď ich to baví, keď to veľmi chcú.
Keď sa však deti cítia na teba napojené, deje sa niečo veľmi dôležité.
Dieťa sa rozhodne spolupracovať, aj keď sa mu nechce.
Nie preto, že sa bojí.
Nie preto, že musí.
Ale preto, že vzťah s tebou je preň dôležitý.
Dieťa si v tej chvíli vyberá vzťah.
A práve takto sa buduje sebadisciplína. Dieťa sa učí robiť aj veci, ktoré sa mu nechce, pretože chce spolupracovať a chce byť v spojení s tebou.
Tento prístup vychádza aj z práce mojej mentorky Dr. Laury Markham, ktorá ma dlhodobo trénovala v oblasti rešpektujúcej výchovy a vývinovej psychológie. Deti sa učia sebadisciplíne cez bezpečný vzťah a spojenie s rodičom – nie cez tlak a poslušnosť.
Najprv spojenie, potom pokyn
Často dávame deťom pokyny, keď nás vôbec nevnímajú.
Dieťa sa hrá.
Pozerá televízor.
Je úplne ponorené do svojej činnosti.
A ty z inej miestnosti zavoláš:
„Poď sa sprchovať!“
A potom sa čuduješ, že ťa ignoruje.
Najprv potrebuješ zabezpečiť, aby ťa dieťa začalo vnímať.
Prídeš k nemu.
Skloníš sa na jeho úroveň.
Pozrieš sa mu do očí.
Počkáš, kým nadviaže očný kontakt.
Až potom povieš, čo od neho chceš.
Deti sme naučili ignorovať nás
Často dávame pokyny z inej miestnosti. Deti sa tak naučili, že ťa môžu ignorovať. Zistili, že tým získajú viac času na hru.
A tak čakajú, kým zvýšiš hlas.
Preto pomáha prísť za dieťaťom a najskôr sa s ním spojiť.
„Wow, aký veľký kamión si postavil. Ukáž mi, čo tam má všetko naložené.“
Až potom dáš limit: „Už je čas sprchy. Chceš ísť teraz alebo o 5 minút?“
Dieťa si vyberie 5 minút. A tu je dôležité, aby si to dodržala.
Ak chceš, aby limity fungovali, musíš ich dodržať.
Po piatich minútach sa vrátiš:
„Vidím, že si ten kamión ešte zväčšil. Dohodli sme sa na piatich minútach. Poď, ideme sa sprchovať.“
Pomáhajú naša prítomnosť a hra
Neodchádzaš a neočakávaš, že dieťa to spraví samo. Dieťa potrebuje tvoju prítomnosť.
„Poď, vezmime kamión na vykládku do kúpeľne.“
„Kamión ide na vykládku, poďme spolu.“
Týmto pomáhaš dieťaťu plynulo prejsť z hry do sprchovania bez boja a bez tlaku.
Keď dieťa nechce, pomôžu empatia a voľby
Ak dieťa vôbec nechce, pomáha, že sa cíti vypočuté a má pocit kontroly.
„Viem, že sa ti nechce. Mal si dlhý deň a si unavený.“
„Chceš sa rýchlo osprchovať alebo sa radšej okúpať?“
„Chceš bublinkový kúpeľ?“
Dieťa sa cíti vypočuté a je otvorenejšie spolupráci.
Keď oslabuješ vzťah, oslabuješ spoluprácu
Keď pokrikuješ z inej miestnosti a končí to tým, že zvýšiš hlas alebo vybuchneš, dieťa síce urobí to, čo chceš, ale vytváraš trhlinu vo vzťahu.
Dieťa v tej chvíli poslúchne, ale nebude motivované spolupracovať v budúcnosti.
Spolupráca nevychádza zo strachu.
Spolupráca vychádza zo vzťahu.
Keď oslabuješ vzťah, oslabuješ spoluprácu.
A keď začneš budovať spojenie, často sa začne meniť aj spolupráca.
Ak máš pocit, že sa doma stále točíte v bojoch, opakovaní a neposlúchaní, nemusíš na to byť sama.
Ak potrebuješ pomoc, napíš mi.
Stiahnite si ebook zadarmo:
4 KROKY, AKO ZMENIŤ BOJ S VAŠIMI DEŤMI NA SPOLUPRÁCU